V piatok 13.2. sa v našej škole konala výstava, kde sme mali možnosť vidieť fotografie a prečítať si dojímavé príbehy Ukrajincov.
Pre niekoho ďalší obyčajný, monotónny deň, pre iných boj o život, či posledné hodiny na tomto svete. Je to veľmi smutné si len predstaviť, že by sa niekto z nás v jedno ráno zobudil s hlavou plnou plánov. Bohužiaľ, netušil by, že tie plány sa mu už nepodarí dosiahnuť. Presne o tom sme sa mohli dočítať v textoch pri ich menách a portréte. Každý z nich mal pred sebou nádhernú budúcnosť. Zaujímali sa o rôzne činnosti. Napríklad o pečenie, varenie, tancovanie, kreslenie, fotografovanie, ale aj modeling či písanie…Iní sa morili na vojne a bránili svojimi silami a celým telom ich vlasť. Mnoho z nich bolo vo veľmi mladom veku. A tým mladým myslím naozaj mladým. Väčšina ešte študovala a zopár bolo čerstvo po ukončení vysokej školy. Mali svoje rodiny, priateľov a dočítali sme sa, že dokonca aj niektorí boli hneď po svadbe. V závere ich príbehu bolo napísané aj to, ako prišli o život. Zo sekundy na sekundu, iní ešte bojovali hodiny či dni v nemocniciach.
Týchto 40 duší, ale aj tisíce ostatných, nám môže byť príkladom na zamyslenie. Zamyslieť sa nad čím? V prvom rade, uvedomiť si, že aj keď sa u nás pravidelne strieda deň s nocou a máme kopec svojich povinností, riešime rôzne veci, oddychujeme, trávime čas s rodinou,… nesmieme zabúdať na všetkých tých, ktorí v tie isté dni prežívajú stres, smútok, strach a bolesť. Po druhé, môže nás to inšpirovať k tomu, aby sme prehodnotili, ako trávime čas, ktorý máme. Položme si 1 otázku. Keby tento deň bol náš posledný, čo by bolo naozaj dôležité, a čo by bolo v úzadí? Ak ste si nestihli prečítať príbehy 40 ľudí, ktorí zahynuli kvôli vojne, môžete si ich prečítať na tejto stránke……https://www.unissueddiplomas.org/
