Ako plynie doba, menia sa aj trendy. Len jeden ostava ten istý. Dlhoročnému zvyku migrovania východniarov na západ sme podľahli aj my, keď sme sa vybrali na exkurziu do RTVS a Danubiany v Bratislave. Na rozdiel od našich politikov. Tých už asi Blava omrzela. Popravde, po zistení stavu našich penaženiek, aj nás. Ale pekne poporiadku.
Po tom, ako sme úspešne odišli z Kysaku len s dvadsať minútovým meškaním, sme ako správni východniari obsadili všetky kupé vo vagóne. Čím viac sme sa približovali k západu, tým silnejší bol aj mobilný signál. To je už ten nový svet? Boli sme plní očakávaní. Každopádne, zo začiatku tá Bratislava vôbec nepôsobila sympaticky. Vraveli sme si, že blúdiť po sídliskách vieme aj v Prešove. Ale len čo sme zazreli “mrakodrapy”, hneď sme zmenili názor. V skutočnosti to boli len obyčajné výškové budovy. Bol to riadny šok, hlavne pre oko, ktoré doteraz za výškovú budovu považovalo dvánásťposchodovú bytovku.
Obdivovali sme všetko – miestne supermarkety, ktoré ponúkajú oveľa väčší sortiment, verejnú dopravu, v ktorej musíte stlačiť tlačidlo STOP, keď chcete vystúpiť, a aj reštaurácie, v ktorých zaplatíte 17 eur za Caesar šalát. A to ho ani nevymyslel Caesar. Dúfali sme, že stretneme aj nejaké slávne osobnosti, keď už sme v tej Blave, ale videli sme len ďalších východniarov. Za tie roky emigrácie sa ich tam celkom nazbieralo. Naštastie, nestratili svoj ľubozvučný prízvuk, čiže sme ich ľahko rozpoznali. Tí, ktorí ho skrývajú, len popierajú samých seba. To rozhodne nebol náš prípad. Aj senilná babička s načúvacím strojčekom by vedela, že sme z východu.
Náš čas v metropole Slovenska uplynul a po prechode Hlavnou stanicou bez ujmy na zdraví sme sa vydali naspäť do našej domoviny. Nakoniec, je jedno, či cestujete na východ alebo západ, dôležité je, že máte platný ISIC. Veď sme študenti, my za vlaky platiť nebudeme.
II.BA
